História chaty Magurka siaha do medzivojnového obdobia.
Už v roku 1938 sa v zozname Klubu československých turistov spomína chata Úfnosť na Magurke, ktorá patrila OKČST Ružomberok. Dlhé roky potom chata Magurka slúžila ako dôležitý záchytný bod počas hrebeňovky Nízkych Tatier a obľúbené miesto výletov pre celý Liptov. Kedysi obľúbená a často navštevovaná chata pod hrebeňom Nízkych Tatier však mala po revolúcii smutný osud a dokonca to vyzeralo tak, že nadobro zanikne. V rámci porevolučných zmien sa dostala do súkromných rúk, pričom dlhé roky nebola v prevádzke a chátrala. Našťastie sa v roku 2008 našiel nový majiteľ a vynovená chata po rozsiahlej rekonštrukcii privítala začiatkom roku 2009 prvých návštevníkov.
Magurka je najvyššie položená osada (1050 m n. m.) pod hrebeňom Nízkych Tatier severne od sedla Ďurková. Založili ju baníci v 13. storočí. Osada mala kedysi „celomonarchistický“ význam, nakoľko v nej boli významné ložiská zlata a sprievodných rúd. V Kunsthistorisches Museum Wien v mineralogickej zbierke je vidieť pekná vzorka zlata pochádzajúca práve z Magurky. V Budapešti, v múzeu, majú tiež pekný kúsok z Magurky – 8 kg rýdzeho zlata. Najväčší boom v ťažbe zlata, cca 25 kg ročne, zažila Magurka pred 1. svetovou vojnou, keď tu pracovalo pri ťažbe a spracovaní cca 400 ľudí vrátane detí a žien. Po vojne však nastal rýchly útlm – lanovky, stožiare a zariadenia skončili na šrotovisku v Podbrezovej a nastalo vymieranie. Z odvedených mužov sa vrátila z frontu len malá časť.
S ťažbou zlata sa začalo asi v roku 1250, kedy Magurka bola v súkromnom vlastníctve. Neskôr bola Magurka vlastníctvom obce a jednotlivcov, preto sa vyťažené zlato muselo odovzdávať do cisárskej pokladne. Za vlády Márie Terézie prešla ťažba zlata do rúk štátu. Ľupči zostali vo vlastníctve tri štôlne. V roku 1835 sa otvorili nové šachty – Ritterstein a Kilián, v roku 1848 štôlňa Russeger. Zlato sa ťažilo podľa starého systému, vodné stupne a ručné vymývanie, neskôr strojové vymývanie .
V roku 1860 sa tu začali stavať domy a v roku 1888 tu pracovalo už 250 baníkov. V tom istom roku objavili na Magurke antimón. Ročne sa tu vyťažilo 10 – 11 kg zlata, také isté množstvo striebra a 3000 – 4000 m³ antimónu. Najväčšia bola šachta Kilián – 3 km dlhá, Ruseger merala 1600 m, Ritterstein 1400 m. Ostatné boli kratšie. Vyrobený materiál sa odvážal do Ružomberka, neskôr bola postavená lanová dráha od štôlní ku vstupom. Táto zdĺhavá práca bola príčinou, že výroba bola oveľa drahšia ako výnosy z ťažby, a tak v roku 1923 zastavili ťažbu navždy. Stroje boli prevezené do Banskej Štiavnice, budovy sa odpredali, a tak na Magurke zostalo len pár rodín.
V roku 1928 mala Magurka 20 domov a 75 obyvateľov. Mimoriadne vzácnym objektom je banský kostolík. V jeho veži sa zachoval dodnes aj obrovský rapkáč, ktorý bolo počuť široko – ďaleko. Kedysi ním zvolávali baníkov do práce a ohlasovali koniec „šichty“, ale používali ho aj pri iných príležitostiach.
